Cesare Lombroso (1835 – 1909) bol taliansky lekár, psychiater a antropológ, ktorý sa preslávil svojou teóriou rodeného zločinca. Býva označovaný za zakladateľa pozitivistickej, resp. biologickej školy v kriminológii, keďže ako prvý sa pokúsil vysvetliť kriminalitu na základe biologických a antropologických faktorov a použil pritom metódy prevzaté z prírodných vied – dôsledné pozorovanie, meranie a váženie.[1]
Hoci mnohé jeho závery boli neskôr empiricky vyvrátené, jeho práca zásadne ovplyvnila vývoj kriminológie, forenznej vedy a trestnej politiky. D. Garland dokonca celý pozitivisticky orientovaný prúd kriminologického bádania – snahu dopátrať sa príčin kriminality nájdením znakov, ktoré odlišujú kriminálnu populáciu od nekriminálnej – označuje priamo ako „lombrosiánsky projekt“.[2]
Život a akademická kariéra
Cesare Lombroso sa narodil 6. novembra 1835 v talianskej Verone do židovskej rodiny. Medicínu študoval v Pavii, ďalšie štúdium absolvoval v Padove, vo Viedni a v Paríži.[3] Svoju profesionálnu kariéru začal ako vojenský lekár, kde mal možnosť sústavne pozorovať duševné choroby a telesné abnormality.
V rokoch 1862 – 1876 pôsobil ako profesor psychiatrie na Univerzite v Pavii a od roku 1871 viedol ústav pre duševne chorých v Pesare. Roku 1876 prešiel na Univerzitu v Turíne ako profesor súdneho lekárstva a hygieny; v roku 1896 tam získal profesúru psychiatrie a v roku 1906 profesúru kriminálnej antropológie.[4]
Kľúčový bol preňho súbeh akademickej a väzenskej praxe: pôsobil aj ako väzenský lekár v turínskom nápravnom zariadení, vďaka čomu mu ordináciou denne prechádzali desiatky odsúdených.[5] Myšlienka atavizmu ho podľa vlastných slov prvýkrát napadla pri pitve známeho lupiča Villellu, ktorého fyziognómia a tvar lebky sa vyznačovali mnohými anomáliami.[6]
Lombroso bol priekopníkom v aplikovaní vedeckých metód na štúdium kriminality, čím položil základy modernej kriminológie. Vedeckej práci sa venoval až do svojej smrti 19. októbra 1909 v Turíne.
Dobový kontext: od klasického k pozitivistickému obdobiu
Lombrosov prínos je zrozumiteľný len na pozadí sporu dvoch prístupov. Klasická obdobie kriminológie, ktoré reprezentovali C. Beccaria a J. Bentham, sa sústreďovala na čin, na primeranosť a istotu trestu a na zákonnosť trestného konania; osobou páchateľa sa prakticky nezaoberali.[7] V druhej polovici 19. storočia sa však do popredia vnímania kriminality dostáva pozitivizmus. Išlo o presvedčenie, že kriminálne správanie možno objektívne skúmať a že cez pochopenie biologických, psychologických či sociálnych faktorov sa dá dopátrať k podstatným príčinným vzťahom.[8]
Lombroso vychádzal z prác zakladateľa frenológie F. J. Galla, ktorý predpokladal koreláciu medzi zvláštnosťami stavby lebky a psychickými vlastnosťami; druhým zdrojom inšpirácie mu bola Darwinova evolučná teória.[9] Práve toto spojenie – meranie tela a evolučný výklad – dalo vzniknúť jeho ústrednej myšlienke.
Teória rodeného zločinca
Lombroso veril, že zločinci sa nerodia ako ostatní ľudia, ale sú od narodenia odlišní, a to nielen psychologicky, ale aj fyziologicky. Na základe antropologických výskumov zisťoval telesné zvláštnosti u približne 25-tisíc odsúdených v talianskych väzniciach[10] a dospel k záveru, že zločinec je atavistická bytosť, v osobnosti ktorej sa reprodukujú divoké inštinkty primitívnych ľudí a fylogenetických predchodcov človeka.[11] Ide teda o akýsi degeneratívny návrat na primitívnejšiu, subhumánnu úroveň vývoja.[12]
Vo svojom základnom diele L’uomo delinquente (Človek – zločinec) z roku 1876 tvrdí, že zločinec sa rodí s biologickými dispozíciami, ktoré ho determinujú na páchanie delikvencie.[13] Medzi znaky, podľa ktorých rodeného zločinca možno rozpoznať, radil najmä:
- Asymetria tváre – lebka zločincov je podľa neho nerovnomerná alebo deformovaná.
- Výrazné čelné kosti – masívne nadočnicové oblúky a nízke, ustupujúce čelo.
- Veľké čeľuste a vystupujúca brada – črty, ktoré považoval za atavistické, podobné opičím.
- Dlhé ramená a krátke nohy – anatomická disproporcia tela.
- Neobvykle veľké alebo malé uši – často odstávajúce, s prirastenými ušnými lalokmi.
- Ďalšie „stigmy degenerácie“ – deformácie prstov, škúlenie, atypická veľkosť a tvar lebky, anomálie chrupu a podnebia.[14]
Súhrnný opis týchto znakov, ktorý sa v učebniciach cituje dodnes, znie: „Výrazne asymetrická tvár; nadmerne veľké ďasná a lícne kosti; neobyčajne veľké, alebo naopak malé uši, často odstávajúce ako u šimpanza; zahnutý, zdvihnutý či inak deformovaný nos; mäsité a opuchnuté pery; neobvykle dlhé ruky; nezvyčajné tvary ústneho podnebia či jeho rozštep; abnormálne zuby; ustupujúca brada, alebo neobvykle dlhá či krátka a plochá, ako má opica.“[15]
Lombroso zašiel vo svojich úvahách ešte ďalej a vonkajšie fyzické znaky postupne spojil s konkrétnymi typmi trestnej činnosti: hrbatým pripisoval sklon k falšovaniu a podpaľačstvu, podľa čiernych očí a hustých tmavých vlasov mal byť rozpoznateľný lupič a vrahom pripisoval lesklé sklenené oči, tenké pery, veľký nos a vlnité vlasy.[16] Práve tieto konštrukcie sa neskôr stali najzraniteľnejšou časťou jeho učenia.
Typológia zločincov
Lombrosova typológia sa počas jeho života menila. Vo vyzretej podobe popri rodenom zločincovi, ktorý podľa neho pácha asi 40 % kriminality, rozlišoval aj typ duševne chorého zločinca (oligofrenici, epileptici, paralytici) a tzv. kriminaloida, teda príležitostného páchateľa.[17] K nim v neskorších prácach pribudli aj zločinci z vášne, ktorí sa dopúšťajú trestnej činnosti v dôsledku silných emócií, a jedinci schopní nápravy.[18]
Samostatnú pozornosť venoval ženskej kriminalite. V práci La donna delinquente, la prostituta e la donna normale (1893), ktorú napísal spolu s G. Ferrerom, tvrdil, že ženy páchajú menej trestných činov ako muži, a ak sú kriminálne, vykazujú „mužské“ telesné a povahové črty. Aj tento záver dnes patrí k najostrejšie kritizovaným častiam jeho diela.
Lombrosovu typológiu ďalej rozpracoval jeho žiak Enrico Ferri (1856 – 1928). Rozšíril ju na päť kategórií:
- rodení zločinci,
- duševne chorí zločinci,
- zločinci zo zvyku,
- zločinci z afektu a
- príležitostní zločinci
Popri antropologických príčinách výslovne pripustil aj psychologické, geografické a sociálno-ekonomické faktory.[19]
Vplyv na trestné právo a forenznú vedu
Lombrosove teórie mali podstatný vplyv na kriminológiu a forenznú psychológiu. Vďaka nemu sa začali vedecky skúmať osobnostné charakteristiky páchateľov, čo v konečnom dôsledku viedlo k rozvoju profilovania páchateľov.
Jeho práca mala aj praktické dôsledky:
- Pomohla položiť základy modernej forenznej antropológie.
- Ovplyvnila vývoj biologických teórií kriminality – konštitučných typológií E. Kretschmera a W. H. Sheldona, ako aj neskorších genetických výskumov.[20]
- Viedla k diskusiám o príčinách zločinu – či je zločin dedičný, alebo je výsledkom vplyvu prostredia.
- Otvorila priestor pre neskoršiu viktimológiu: zmienky o obetiach nájdeme už v dielach prvých kriminológov – Lombrosa, Garofala a Ferriho – hoci komplexnejšie výskumy zamerané na obeť sa začali realizovať až okolo roku 1950.[21]
Dobovú príťažlivosť teórie dokladá aj policajná prax. Hlavný policajný útvar mesta New York sa ňou v osemdesiatych rokoch 19. storočia inšpiroval natoľko, že začal zhromažďovať fotografie zadržaných páchateľov a systematicky ich triediť podľa jednotlivých typov trestnej činnosti. Nádej, že vrahovia, zlodeji či podvodníci vykazujú zhodné znaky, sa však nenaplnila a útvar od podobných snáh čoskoro upustil.[22]
Kritika a odmietnutie jeho teórií
Aj keď Lombroso zaviedol do kriminológie vedecký prístup, jeho teórie boli neskôr vyvrátené. Hlavné výhrady voči jeho práci možno zhrnúť takto:
- Metodologické nedostatky – Lombroso pracoval s nereprezentatívnou vzorkou väzňov, spravidla bez kontrolnej skupiny z nekriminálnej populácie.[23]
- Empirické vyvrátenie – najdôkladnejší kontrolný výskum urobil anglický väzenský lekár Charles Goring, ktorý na vzorke vyše 3 000 odsúdených a s kontrolnými skupinami vojakov a študentov dospel k záveru, že „somatický kriminálny typ“ neexistuje.[24]
- Predsudky a zneužitie – jeho závery sa stali oporou rasistických a eugenických ideológií; kritickú analýzu celej tradície „merania človeka“ podal S. J. Gould.[25]
- Ignorovanie sociálnych faktorov – už G. Tarde odmietol biologický determinizmus Lombrosa a jeho nasledovníkov a tvrdil, že spoločenským pokrokom sa vplyv fyzických faktorov oslabuje.[26] Súčasná kriminológia považuje sociálne a ekonomické podmienky za jednu z hlavných determinánt kriminality.
- Nepotvrdenie modernými výskumami – genetické a psychologické štúdie nepotvrdili, že by kriminalita bola podmienená vrodenými telesnými znakmi.
Hodnotenie Lombrosovho diela však nie je jednoznačne odmietavé. Ako upozorňuje Heretik, „Lombrosova práca sa historicky dosť nespravodlivo hodnotí ako pavedecká, hoci bola založená na rozsiahlom empirickom materiáli“; ide skôr o zjavný príklad precenenia jednej z determinánt zločinnosti než o absenciu vedeckého prístupu.[27] Napriek všetkým výhradám jeho práca inšpirovala ďalšie generácie kriminológov, ktorí sa snažili nájsť objektívne príčiny zločinu.
Neskorší život a dedičstvo
Lombroso svoju teóriu počas života viac-krát modifikoval. Popri vrodených dispozíciách si v neskorších rokoch čoraz viac všímal aj vplyvy sociálne, kultúrne a ekonomické – biedu, alkoholizmus, vysťahovalectvo či migráciu – a pripustil, že rodený zločinec nie je jediným typom páchateľa.[28] Práve dôrazom na multifaktorovú podmienenosť kriminálneho správania výrazne ovplyvnil ďalší vývoj odboru; potvrdzujú to práce jeho pokračovateľov E. Ferriho a R. Garofala.[29]
Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria:
- L’uomo delinquente (Človek – zločinec), 1876 – hlavné dielo, v ktorom predstavil teóriu rodeného zločinca. Text sa počas ďalších vydaní (1878, 1884, 1889 a piate vydanie 1896 – 1897) rozrástol z jedného zväzku na rozsiahlu viaczväzkovú prácu; anglický výber z jednotlivých vydaní vyšiel pod názvom Criminal Man až v roku 2006.[30]
- La donna delinquente, la prostituta e la donna normale (Žena – zločinkyňa, prostitútka a normálna žena), 1893 – spoluautorom je G. Ferrero.
- Le crime, causes et remèdes (Zločin, jeho príčiny a nápravné prostriedky), 1899 – pokus o prepojenie biológie a sociológie v kriminológii; v angličtine vyšlo v roku 1911 pod názvom Crime: Its Causes and Remedies.
Aj keď boli jeho teórie v mnohých ohľadoch chybné, jeho vplyv na forenznú vedu, psychológiu a kriminológiu je nepopierateľný. Y. Jewkesová dokonca tvrdí, že koncept rodeného zločinca prežíva dodnes v médiách: pri obzvlášť brutálnych trestných činoch býva páchateľ zobrazovaný presne v duchu tejto teórie – ako monštrum, ktoré nemá a ani nemôže mať nič spoločné s kýmkoľvek z nás.[31]
Zhrnutie a význam jeho diela
Cesare Lombroso bol kontroverzný, no dôležitý kriminológ, ktorý sa pokúsil pochopiť zločin z vedeckého hľadiska. Hoci jeho teória rodeného zločinca bola neskôr vyvrátená, jeho práca prispela k:
- rozvoju forenznej antropológie a psychológie,
- položeniu základov modernej kriminológie ako empirickej vedy,
- diskusii o biologických a sociálnych príčinách kriminality.
Dnes vieme, že kriminalita nie je vrodená, ale je výsledkom pôsobenia množstva biologických, psychologických a predovšetkým sociálnych faktorov. Lombroso však zostáva historicky významnou postavou, ktorá pomohla transformovať kriminológiu na vedeckú disciplínu[32] a ktorej osud zároveň slúži ako trvalé varovanie pred prenášaním neoverených biologických konštrukcií do trestnej politiky.